Výzvy chodia samé, nehľadáme ich

Čo je pre naše deti výzva, kedy rastú a posúvajú sa ďalej? Ako tieto výzvy nachádzame? Mysleli sme si, že ako „patróni“ ich vzdelávania a výchovy máme cielene vyhľadávať akési výzvy, aby naše deti pomocou nich rástli. V tom, čo im ide ťažko, alebo v tom, čo sa považuje za „normálne“ pre ich vek (poznáte ten vtip, že dievčatko sa pýta mamy – „mama čo znamená slovo normálne?“ A mama odpovie – „to je len nastavenie na sušičke zlatko“.) Vychádzali sme z toho, že MY tieto výzvy vyberáme a ONI pomocou nich rastú. Že je to omyl a dokonca prejav akejsi rodičovskej pýchy, sme už zistili. Ako to u nás teda je?

Veci niekedy nie sú tak jednoduché, ako by sme si priali. Prostý vzorec – čo nejde treba denne opakovať, prípadne často vyhľadávať, až kým to nepôjde – bohužiaľ nie je všeplatný. Našim deťom často robí problém odchádzanie z bytu. Naozaj im pomôže chodiť niekam každé ráno? Našim deťom robí problém poslušné prijímanie pravidiel. Pomôže im častý kontakt s ich vynucovaním? Často nedokážu kontrolovať hlasitosť svojho prejavu. Treba chodiť tam, kde ich budú neustále upozorňovať? Čo myslíte?

Zistili sme, že nie. Takto nenapredujú. Neučia sa a nerastú. Naopak, často padnú do regresu, alebo sa zablokujú a to aj v iných oblastiach života. Zistili sme, čo funguje.

1. Tomu, čo ich blokuje a vyvoláva v nich prudké, často agresívne reakcie je potrebné skôr predchádzať. V týchto situáciách nerastú a neučia sa (resp, učia, ale nesprávnu vec – že sú nedostatoční, lebo zjavne nevedia niečo, čo sa od nich očakáva a netušia čo s tým). Miesta, kde sa vynucuje veľa pravidiel nenavštevujeme, lebo na to nie sú pripravení. Miesta, kde treba byť ticho navštevujeme minimálne, lebo ticho byť nevieme (bohužiaľ ani my, ich rodičia). Snažíme sa minimalizovať kontakt s ľuďmi, ktorí sa k deťom správajú autoritatívne. Z domu chodíme nepravidelne, zmysluplne, s motivujúcim cieľom (za niečím, čo majú radi, čo ich teší). Všetko má svoj čas a postupne, po malých krokoch sa dostaneme ďalej.

2. Naše životy prinášajú výzvy samé, máme obmedzenú moc a schopnosti kontroly. Vždy je tu niečo, čo treba prekonať, s čím treba bojovať. Pre naše deti sú to často úplne obyčajné veci (lekári, úradníci, nákupy, cestovanie, vzťahy s širšou rodinou… je toho dosť). Navyše ako rodiny žijeme pomerne slobodne, teda aj nepredvídateľne. Žijeme úprimne k sebe a často sa musíme meniť, rásť a revidovať seba a svoje vzťahy. Viac nepotrebujeme. Ani my, ani naše deti. Preto pre nich neplánujeme výzvy, ani ich týmto spôsobom cielene necvičíme.

Kristína: „Na dome nám odrazu postavili lešenie. Pre niekoho možno drobná nepríjemnosť. Pre nás veľká výzva. Ak by som chcela Otisa v niečom „cvičiť“, tak nám život pripravil cvičisko. Lešenie v ňom vyvoláva strach a obavy. Nechce vychádzať z domu. Našťastie prvý zateplujú susedný vchod, Otis tak má čas zvykať si. Nemusíme za výzvami nikam cielene chodiť. Po lešení príde niečo ďalšie, a zostáva nám veriť, že to spolu zvládneme.“

Edit: „Adamko má za sebou rok pravidelných návštev očnej doktorky, dvakrát do týždňa chodil / chodí na cvičenia, kvôli liečbe tupozrakosti. Nedávno sme sa dozvedeli, že naše úsilie má výsledky a čaká ho už len posledná séria cvičení. A čo je dôležité, už nemusí nosiť okluzor! Výzva v pravidelnosti týchto návštev, výzva v tom, že u lekárky bol sám, bez rodičov, výzva v poslúchaní predpísaného, v trpezlivosti, sústredení… Na uplynulý rok dostačujúca. A prišla sama.“

Ivanka: „V jednej berlínskej alternatívnej škole majú žiaci predmet s názvom „výzva“*Je to pochopiteľné, výzvy nám odkrývajú naše schopnosti a po ich prekonaní sme zdatnejší, istejší a sebavedomejší. Výzvy však pre deti nemusia byť veľkolepé. Pre naše deti sú výzvou úplne obyčajné veci. Vojsť do reštaurácie, stretnúť sa s novým kamarátom, cestovať vlakom, sfúknuť sviečku… Sú spojené s prekonávaním strachu. Mnohé výzvy sa nám už citlivým prístupom podarilo zdolať, no ešte máme veľmi veľa pred sebou. Držte nám palce!“ 

My nie sme patróni rastu a napredovania vlastných detí. Hoc je lákavé mať moc, kontrolu nad tým ako deti smerovať, tvarovať, dosahovať ciele a plánovite rásť. Deti nie sú pracovný projekt. Učia nás pokore. Nemáme ich realitu v moci a pod kontrolou. Ale sme tu pre nich, keď potrebujú. A čo je dôležité, uvedomili sme si, že ani sebe ani deťom nemusíme robiť život ťažší a neznesiteľnejší než je. Prirodzene rastieme a zdolávame, čo nám prichádza do cesty. 


* Viac o „výzve“ ako školskom predmete v knihe: Škola podľa našich predstáv. Učiť sa, ako sa to páči nám. Alma de Zárate, Jamila Tresse, Lara -Luna Ehrenschneider, Komenského inštitút v spolupráci s Živicou.