Socializácia, hnev a zvládanie intenzívnych emócií

Často sa domácemu vzdelávaniu vytýka, že deti nie sú tzv. socializované. Pozrime sa na tento čarovný pojem. Socializácia je sociálne učenie. Je to prispôsobovanie osobnostných čŕt jednotlivca spoločenským normám a rolám, ktoré človek počas života napĺňa. Ešte jednoduchšie, je to poznávanie seba a učenie sa spoločenských rol – ako byť syn, brat, kamarát, tímový hráč, rodič, sused, kolega alebo občan. Trochu súčasnejší jazyk by to nazval aj rozvojom sociálnej a emocionálnej inteligencie.

Je toto možné uskutočniť mimo školu, teda na domácom vzdelávaní? Resp. nie je to náhodou možné práve mimo školu? Veď emocionálny rozvoj a sociálny rozvoj nie sú vôbec štandardné školské predmety. Na rozdiel od prvouky, či písania. Sociálne učenie a poznávanie seba je v škole neriadené, náhodné, často veľmi bolestné, bez jasného konceptu. Prebieha tak „pomimo“. Navyše v kolektíve rovnako „nerozvinutých“. Je pobyt v škole naozaj zárukou plnohodnotnej socializácie?

ČO JE SOCIALIZÁCIA A KDE SA ODOHRÁVA

Máme to šťastie, že sme sociálny a emocionálny rozvoj mohli začleniť do individuálneho vzdelávacieho plánu našich detí. A je to pre nich v tomto veku kľúčové. Naše deti na to upozorňujú každý deň. Sociálne situácie sú často pre nich neprehľadné. Ich emócie sú intenzívne a zahlcujúce. Sú tiež zložité. Pretože každý nekontrolovateľný hnev so sebou nesie aj vinu, sklamanie zo seba samého. Každý strach sa zdá neprekonateľný a smútok nekonečný.

Otvorene, kto z nás dospelých prešiel ozajstným emocionálnym a sociálnym školením? Vieme si úprimne k sebe priznať, aké pocity za nás rozhodujú? Vieme sami seba neklamať? A vieme naše pocity vypúšťať nezraňujúco? Vieme byť skutočne empatickí? Nie ľutovať, či nasilu rozveselovať smutného. Rýchlo rozptylovať, či trestať nahnevaného. Alebo presviedčať o nevine vinného… A vieme byť dobrými súrodencami, rodičmi, partnermi? Či kamarátmi, susedmi. Vieme napĺňať, čo sa od nás očakáva? Vieme tieto očakávania povedať? Toto všetko je predsa skutočným cieľom socializácie.

Socializácia nie je schopnosť byť neviditeľný v kolektíve. To je veľmi pohodlná dezinterpretácia. Byť plnohodnotný člen spoločnosti, zastávať všetky roly, do ktorých v živote vstupujeme nie je žiadna brnkačka. A alfa omega je sebapoznanie, zvládanie seba, najmä svojich emócii. Potom dokážeme vnímať aj iných a svoje miesto v spoločnosti.

A tak sme na túto cestu s našimi deťmi vykročili. A vďaka tomu prechádzame vývojom aj my. Akoby sme naozaj konečne dospievali.

UČEBNÉ POMÔCKY

Veľkým objavom a pomôckou je pre nás rozprávka V hlave (Inside Out). Pre tých, ktorý ešte tento detský film nevideli – je to sonda do hlavy dievčatka, ktoré prechádza neľahkým obdobím v živote a pokúša sa ho emocionálne spracovať. A je to celkom fuška. Nesklamať očakávania rodičov, ktorí by chceli mať pri sebe stále to veselé usmiate dievčatko. Priznať si vlastné negatívne pocity, naučiť sa ich dobre využiť. je to dokonale prepracované stvárnenie psychológie človeka. Odporúčame.

Od základných pocitov sme vďaka knihe Ferda a jeho mouchy (Scio, 2017), prešli k ďalším. Okrem hnevu, smútku, radosti, strachu a nechuti sme konečne pomenovali žiarlivosť, vinu, osamotenie a iné. Kniha je plná sociálnych situácii z bežného života, takých ktoré zažívajú naše deti denne. Tie sú krásne rozobraté a pomenované. Čítame si ich a hľadáme podobné, z nášho života. Konečne chápeme, čo sa od nás očakáva a ako na tieto očakávania reagujeme.

Balenie Ferda a jeho mouchy obsahuje okrem pútavej a naozaj rozvíjajúcej knihy aj látkové emocionálne mušky, ktoré v knižke postavám bzučia okolo hlavy. Veľmi pomáhajú oddeliť pocit od človeka, získať nad ním nadhľad. Deti sa vďaka nim hrajú na emócie. Sami rozprávajú, kedy ktorý pocit bzučí okolo ich hlavy. Bez hanby povedia, že žiarila, či cítia hnev. A stále častejšie to hovoria s nadhľadom.

Nedávno nám pribudla aj druhá kniha z tej istej dielne, Ferda v tom zase líta (Scio, 2015). Jej súčasťou je náladomer, plagát s pocitmi a hra. Opäť všetko perfektne spracované. Druhý diel pracuje s komplikovanejšími emóciami a sociálnymi situáciami a je zrejme určený pre vyšší vek detí. Príbehy ich však zaujímajú, a zjavne sa ich dotýkajú. Sú naozaj skvele napísané.

HNEV A ÚZKOSŤ, ICH ZVLÁDANIE

Naše deti majú prestrelené emócie. Táto danosť je súčasťou širšieho komplexu daností, ktoré sa zvyknú označovať ako „nadanie“. O tom, prečo to tak je, ako to je, o tom, že sme si to nevymysleli my doma v kuchyni, však napíšeme samostatný blog.

Najvýraznejšie sa prejavujúca emócia je u nás jednoznačne hnev. Jeho prejavy sú veľmi „anti-spoločenské“, nepohodlné. Hnev je alarm. Hlasný a silný. Kto videl Adamka, či Otisa nahnevaného, vie, o čom hovoríme. Vie to byť masaker.

Naše reakcie na ich hnev sú často rýchle a „hasiace“. Čim skôr potlačiť, odkloniť pozornosť, povedať, že to je nevhodné, potrestať… Áno, často je. Ale v situácii, keď sa hneváme to počuť nepotrebujeme. Ani my dospelí. Pocit viny máme aj bez toho. Aj deti ho majú.

Emócia, ktorá nám často bráni v každodennom chode je úzkosť. Vie sa rozvinúť do tej miery, že dieťa nedokáže vstúpiť do sprchového kútu, prejsť nejakou ulicou, či vôbec vykročiť z bytu. Každé „vykročenie do neznáma“ je čierna diera. Neexistuje žiadny konkrétny nepriateľ, nič čoho by sa báli. Je to nával nekonkrétneho strachu. A neodíde, keď dieťaťu poviete, že vymýšľa. Ani, keď mu prikážete byť odvážny.

Pri emóciách nepomáhajú ani rozvinuté rozumové schopnosti. Rozum vie byť naopak nepriateľ. Dokáže vykonštruovať dokonale prepracované argumentácie, ktoré majú za cieľ zneviditeľniť, nepriznať si emóciu. Napríklad preto, lebo vieme, že „by sme ju cítiť nemali“. Chceme byť milovaní a obľúbení. Nechceme stratiť tých, na ktorých nám záleží. Chceme byť „za dobrých“. A tak si postavíme racionálnu konštrukciu. Dôveryhodnú aj pre nás samých. Napr. že o palacinky sa nepodelím nie preto, že sa nechcem deliť, ja predsa nie som zlý… Nepodelím sa preto, lebo palacinka na vrchu má presne môj obľúbený počet tmavých miest. Inak by som sa podelil…

Toto robíme aj my, dospelí. Ako dôkladne a bezchybne dokážeme vystavať argumentáciu toho, čo nám na úspechu iných vadí, v čom sú stále nedostatoční a ich úspech je vlastne náhoda, či nespravodlivosť. Namiesto toho, aby sme priznali, že sme na chvíľu závideli, žiarlili. Nerobí nás to horšími. Skôr naopak.

A tak sa snažíme o zmenu prístupu. Keď môžme, necháme emócii priestor. Nech sa prejaví a odznie. Zlým rovnako ako dobrým. Samozrejme dbáme na to, aby nikto nebol zranený. Po chvíli je už možné sa na situáciu pozrieť s odstupom. Čim menej slov od nás, čím menej „hovoreniek“, tým viac detského sebapoznania a možného napredovania.

Poznámka na okraj: tzv. hovorenky definujeme ako vety ktoré sa hovoria aby bolo jasné, že sa hovorí, a že sa „to“ teda nenecháva bez reakcie, ale inak nemajú žiadne vecné opodstatnenie. Sú prítomné napr. keď sme v obchode a všetci sa na nás pozerajú. Autorstvo tohto výstižného pojmu patrí Adamkovi.

Deti majú z vlastných emócii strach, hanbia sa za ne a pociťujú vinu za nespoločenské správanie. Vôbec im to netreba dokola opakovať. Viac sa naučia, keď im pomôžeme sprostredkovať iné videnie konfliktnej situácie. Keď im pomôžeme získať nadhľad. Napr. formou pomocných otázok (čo ťa nahnevalo? čo tvoj hnev ešte zväčšilo? Čo ťa ukľudnilo? Aká činnosť? Alebo zistenie? čo vieš nabudúce urobiť inak?). Je to prekvapivo jednoduché, ale deťom často stačí veďieť, že to čo cítia, má meno. A že to nemajú iba oni, ale aj ich kamaráti a rodičia. A že to nie je trvalé. A že sa dá každý deň hľadať nové spôsoby ako s tým narábať.

Ľudia sa najzásadnejšie socializujú v rodine. Deti vnímajú ako my rodičia napĺňame naše roly, ako riešime konflikty, ako komunikujeme o vzájomných očakávaniach. Vnímajú, čo očakávame od nich. Cítia aj naše emócie, prežívajú ich s nami, vedia, že sa hneváme, smútime alebo závidíme. Je jasné, že vo chvíli opojenia emóciou ich do rozhovoru neťaháme. Snažíme sa ale všetky situácie spätne pomenovať, rozprávať sa o nich. Učíme sa priznať si chybu. Učíme sa tomu, že nabudúce to môžme zvládnuť lepšie. Dávame si šancu. Skrátka, učíme sa byť dobrí vo výkone našich rol, byť partnermi, rodičmi, kolegami, susedmi – socializujeme sa.

Naše deti sa socializujú tak, aby nepotlačili seba a zároveň konštruktívne prispievali k fungovaniu celku. Jedno bez druhého podľa nás nejde. Práca s intenzívnymi emóciami pre nás nestojí na ich zastavení, či potlačení. Stojí na vedomej kontrole. A získať nad sebou kontrolu sa dá iba, keď poznáme čo v nás je a akú to má moc. Ešte stále sa vám zdá, že deti na domácom vzdelávaní sa neučia socializácii?