Prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie?

Máme hneď niekoľko dobrých dôvodov:

1. VYHOVUJE NÁM TO. Sme rodiny, ktoré žijú trochu inak. Máme svoje tempo, svoj spôsob života. Prácu, ktorá je flexibilná, tvorivá a nezávislá. Hľadáme nové cesty, či riešenia. Každodenne integrujeme deti do nášho pracovného života. Zaujíma ich. Zároveň sa ho učia rešpektovať. Učenie neoddeľujeme od ostatného každodenného života v rodine. Nemáme „školu“ a potom „život“. Naša práca, aj naše povahy vyžadujú stále napredovanie, zmenu. Aj my dospelí sa stále učíme. To, čo robíme dnes, nemusí byť vôbec to, čo budeme robiť o rok. A na tento život pripravujeme aj naše deti. Budúcnosť je totiž v mnohom nepredvídateľná. A život je o tom, aký si ho dokážeme spraviť. Práve teraz.

2. NAŠE DETI V KOLEKTÍVNYCH ZARIADENIACH NENACHÁDZAJÚ RADOSŤ. Majú za sebou pokusy, škôlkárske, predškolácke. Nechceli tam byť. Nenachádzali tam nič, čo by ich pútalo, navyše ich to nekonečne vyčerpávalo. Každý pobyt v zariadení bol zdrojom smútku, uzavretia, úzkosti či naopak výbuchov neovládateľného hnevu. Kto nezažil, môže pochybovať, my už nepochybujeme.

3. NAŠ DETI MAJÚ INÉ VZDELÁVACIE POTREBY. Veríme, že pre niektoré deti je štandardný školský systém prospešný. Motivuje ich k učeniu skupina spolužiakov, obohacuje ich rôznosť vzťahov, pomáha im autorita učiteľa či inštitúcie školy. Akokoľvek je v súčasnosti školský systém na Slovensku vo veľmi zlom stave, existujú tu školy, učitelia, ktorých prácu si vážime. Naše deti však v sebelepšom školskom systéme prosperovať nebudú. V tomto období ich života vyžadujú individuálny prístup, zameraný rozvoj ich špecifického potenciálu. Pretože:

  • sú rýchle v získavaní vedomostí, vedia ich vtedy, keď sa ich dozvedia (pokiaľ ich zaujímajú). Nepotrebujú si opakovať. Nie vždy a hocikomu ukážu, čo vedia. Majú svoj vlastný systém učenia a ukladania vedomostí. Všetko na seba nadväzuje, všetko sa prepája. Je potrebné rešpektovať tento špecifický systém, pomáhať im s jeho priebežnou revíziou, doplňovaním nových prvkov a najmä s nekonfliktným integrovaním zmien, ktoré systém zásadne menia. Sami sa dokážu takmer nenávratne stratiť a spochybniť. Ich nároky na vzdelávanie sú iné. Témy, ktorými žijú sú iné. Ich myslenie je iné. Riešením pre nich nie je preskočiť ročník, či niekoľko ročníkov v škole. Čoskoro by totiž robili problémy znovu.
  • emocionálne špecifické. Ich pocity sú výraznejšie, zaplavujú ich, získavať kontrolu sa učia ťažko. Ich reakcie na okolitý svet, pravidlá a autority sú sprevádzané výbuchmi hnevu, či návalmi úzkosti. Často sú ich reakcie na nátlak či stres podobné reakciám detí s poruchami správania (ADHD, či Aspergrov syndróm). V nevyhovujúcom prostredí sú z nich ničitelia, narušitelia, neovládateľní rebeli, či úzkostní utiahnutí introverti. Pozorným a láskavým prístupom sa však dokážu veľmi rýchlo meniť a vyvíjať (to ich od detí s inou diagnózou odlišuje). Ich neštandardná schopnosť porozumieť sa mieša s veľkou dávkou neistoty.

Naše zdroje:
Najlepším zdrojom nášho poznania je náš život a naše hodnoty. Žijeme rešpektujúc naše vlastné potreby, tie nám žiadna vonkajšia autorita nenalinkuje. Naše deti nepozná žiadny odborník lepšie ako my. Prešli sme si však aj odbornou diagnostikou a poradenstvom. Diagnostika IQ je pre nás však iba orientačná, vnímame jej nedostatočnosť. Naša skúsenosť nás naučila, že nedostatočné sú aj niektoré inštitúcie, ktoré sa k práci s tzv. nadanými hlásia. Preto, keď hľadáme zdroje či podporu, najčastejšie ju nachádzame v Čechách. Výborným zdrojom sú odborné texty a knihy od Moniky Stehlíkovej, alebo Centrum rozvoje nadaných dětí, pôsobiaca na Katedre psychológie Fakulty sociálnych vied Masarykovej univerzity, s pomerne živou FB skupinou Nadané deti. Zahraničnou inšpiráciou je napr. aj Naomi Aldort a jej „unschooling life“ prístup k učeniu. 

ČÍTATE A PÝTATE SA – nerobíte zo svojich detí outsiderov? Neochraňujete svoje deti pred skutočným životom? Ako potom budú žiť v tzv. normálnom svete? Budú vôbec socializované? Keby chodili do normálnej škôlky či školy, nebolo by proste rovnakí ako všetci ostatní? 

SVET JE V MNOHOM TAKÝ, AKÝ SI HO SPRAVÍME. Neberieme iným ľuďom ich pohľad na svet. Nechceme nikoho presviedčať, že má žiť ako my. Vieme však, že pre nás je tento život najlepší možný. Aj pre naše deti. Veríme totiž, že ten „normálny svet“ je adaptabilný a tvoríme ho v mnohom sami. Len treba chcieť a nájsť v sebe odvahu meniť ho. Snažíme sa ísť našim deťom príkladom.

NAŠE DETI SÚ SOCIALIZOVANÉ. V rodine sa učia rešpektovať iných. Učia sa byť ohľaduplní. Učia sa presadiť svoje potreby vtedy, keď je to možné. Učia sa zmysluplne prispievať k fungujúcemu celku. Neučia sa pretláčať, či zápasiť o pozornosť, neučia sa manipulovať. Majú svojich kamarátov, ktorých vyhľadávajú, keď sa na to cítia. Spolupracujú na projektoch a hrách. Rovnako ako dospelí ľudia. Stretávajú sa s inými, staršími, mladšími, slabšími aj silnejšími. Ľudia žijú všade okolo nás a my žijeme s nimi. So susedmi, kamarátmi, či náhodnými známymi.

A MÁME AJ VÝSLEDKY. Keď naše deti nenútime tráviť čas v kolektíve rovesníkov, ich sociálny a osobnostný vývoj ide rýchlo dopredu. Dokážu nájsť v sebe odvahu na nečakané veci. Majú radosť z maličkostí, každý deň je pre nich oslava. Sú stále viac komunikatívne, neboja sa pýtať, spochybňovať. Sú stále viac samostatné. Dokážu prežívať radosť, ktorú v kolektívnych zariadeniach strácajú. Vidíme to každý deň, odkedy fungujeme ako EPICENTRUM, problémov zásadne ubúda a radosti pribúda.

“Ak pomôžete zapáliť v dieťati jeho prirodzenú iskru, bude vždy ukazovať cestu k omnoho väčším výškam, aké ste si kedy vedeli predstaviť. ” — Kristine Barnett. Iskra, Equilibria, 2014