O čom bol náš druhácky polrok?

Za nami je ďalší hmatateľný míľnik nášho snaženia, polrok druhého ročníka školskej „dochádzky“. O čom bol polrok našich detí, v čom napredovali, čo ich zaujímalo a ako sa im stretávalo? No a už tradične, čo naučili nás, rodičov? Adamko a Otis sú druhý rok oficiálne školáci. Za tak krátke obdobie sme prešli dlhú cestu. Na začiatku prvého ročníka sme mali v hlavách nakreslený obraz, vízu kde chceme naše deti vidieť, v rámci školského učenia sa. Snažiac sa dosiahnuť túto víziu občas zabúdame na realitu, mýlime sa a tlačíme deti tam, kam nechcú a ani nepotrebujú ísť. Chvalabohu zostávame vnímaví a preto ten obraz tvarujeme a meníme. V jednom sme si však stále rovnako istí – to je 100% podpora záujmov našich detí.

Za čo sami seba chceme pochváliť, to je bezvýhradná podpora detských záujmov a smerovania. A to bez ohľadu na zhodu alebo nezhodu so školskými osnovami (či akýmisi predstavami o tom, čo by sa malo). Školské osnovy naďalej neurčujú ich vzdelávanie, napredovanie a rozvoj. Sú tu tak pomimo, sú pre nás rodičov, nie pre naše deti. Od ZŠ Jastrabá máme dôkladne vypracované okruhy, keď je vhodná príležitosť vieme ich začleniť do hocičoho, čo je aktuálne v centre záujmu. Deti trávia čas ich vlastnými aktivitami a hrami, ktoré s štandardným učením sa nemajú nič spoločné.

Otakar v tomto polroku žil monotematicky – pravekom. Ako to v jeho prípade chodí, znamená to, že sa za pol roka v tejto téme naučil viac, ako vie snaživý gymnazista. Od všetkých štádií evolúcie človeka, latinských názvov, vrátane slepých vetví, ich špecifík, tvarov lebky, či panvy, cez spôsob života, lovu, spoločenských zriadení a fungovania rodov, až po počiatky náboženstva. Zaujíma ho všetko a nič nenechá bez vysvetlenia. Objavili sme skvelé dokumenty na túto tému, navštívili sme krásne priestranné a obsažné múzeum v Brne (Anthropos), hľadali sme vykopávky na Sandberg, strieľali z luku, čítame encyklopédie o praveku, ale aj pútavé príbehy (najviac mu sadli príbehy od Eduarda Štorcha, ktorý živo píše o živote praľudí v rôznych etapách, na území Moravy a Čiech). Otis tvorivo využíva lego a vyrába z neho pästné kliny, či pasce na mamuta. Z kartónu sme spoločne vyrobili osady praľudí, so všetkým, čo k nim patrí (totem, ohnisko, miesto na výrobu keramiky a čistenie koží, príbytky, priestor pre dobytok či prvé políčka).

Na výlete v múzeu Anthropos v Brne, tvárou tvár s homo sapiens sapiens.
Výroba pästného klinu na Sandbergu, na obľúbenom mieste vykopávok.
Výroba osady Havranov, s ich totemom, chatrčami, ohniskom a obrovskými mamutími kosťami.
Legová osada lovcov mamutov – mamut práve smeruje k pasci.
Work in progress – replika brnenského múzea Anthropos v Minecrafte.
Eduard Štorch – momentálne obľúbený autor (Lovci mamutov, Havraní osada)

Adamko vyrástol a my sme pochopili, že pre veľkého Adamka treba aj väčší priestor. Vypýtal si ho. Už chce byť v rodine za veľkého, čo znamená, že začína robiť veci s radosťou (nie z donútenia) viac sám za seba, viac za seba komunikovať so svetom okolo. Chodí neskôr spávať a večer trávi čítaním alebo rozhovormi s nami. Zaujala ho aj téma školy a školákov, čo sa deti vlastne učia, čo je to „učivo“, ktoré sa týka aj jeho. Viac ho zaujímajú aj iné deti a vzťahy, ako sa kamarátiť. Tento polrok žije témou Paw Patrol – superhrdinovia, ktorí sú silní, schopní, odvážni a chránia iných. Ich odvaha ho inšpiruje, hrá sa na ne spolu s Maťkom, aj s Alexom. Je silnejší, aj fyzicky. Vďaka tejto téme sa viac venoval aj rozvoju motoriky, lebo vyfarbuje a kreslí. Spolu s Maťom ich fascinujú hodiny a všetko čo s nimi súvisí, od anglických pesničiek až po hry o čase. Rozvíja sa aj v programovaní a v práci s počítačom. Skúsili sme detský kurz, ale rýchlo sme pochopili, že hoci v oblasti programovania je šikovný, v kurze so staršími sa necíti komfortne.

Adamkova najčastejšia hra – počítanie.
Paw Patrol obrázky na rozvoj jemnej motoriky.
Veľkáč Adamko si večer sám číta.
S tatinkom skladá robota Ozobota.
Vlastnoručne vyrobené hodiny z CDčka.
Adamko a Maťo zdieľajú spolu radosť a záujem o hodiny. A rodina ich podporuje.

Tento polrok sme sa presvedčili o tom, že chlapci nepotrebujú viac, ako majú. Týka sa to záujmových aktivít, či krúžkov (tie sú pre nich len vo veľmi obmedzenej miere), ale aj počtu kamarátov. Stačí im okolo seba tých pár svojich ľudí – rodina a kamarát, ktorý ich berie akí sú a nič viac od nich nečaká. To bola škola pre nás rodičov – konečne sme sa prestali tlačiť do predstavy, že chlapci potrebujú akýsi kolektív, či „pracovný“ tím.

Vznik Epicentra bol pre nás štart blogu a zároveň štart budovania komunity detí a rodičov. Nie je to však úplne tak. Naša komunita rastie pomaly a urýchľovanie nesedí ani deťom, ani nám rodičom. Predstava našich detí v húfe iných bola krásna, trblietavá, ale nereálna. Akonáhle sa stretneme už tri rodiny, teda spoločne s Ivankou a jej deťmi, je všetko tak nové, vzťahov je zrazu toľko, je to pre nás aj deti úplne akurátna a stále ešte radostná výzva.

Nesedí nám ani pravidelnosť, či rytmus, radi nechávame veci plynúť samé, aj stretávanie sa. Funguje nám to. Z tohto dôvodu ani nevoláme iných na „spoločné aktivity“, lebo žiadne neplánujeme. Aktivity nemajú riadený obsah, neslúžia žiadnemu konkrétnemu cieľu. Proste sa deti hrajú, keď majú chuť. Veríme, že deti si aktivity riadia sami a robia to omnoho lepšie ako my. Naša optika je úzka, zdeformovaná, čo si uvedomíme vždy, keď sa započúvame do hry našich detí.

Epicentrum je tu pre rodičov, aby sa inšpirovali a nebáli robiť veci posvojom, aby verili deťom a nechali ich slobodne rásť. Sme radi, keď nám napíšete, keď ste zvedaví na to, ako fungujeme, ako sa naše deti učia a ako trávia každodennosť. Iniciovať širšie stretnutie detí však v tomto období neplánujeme. Hoci my rodičia máme všelijaké predstavy o tom, kde by sme deti chceli a mali vidieť, deti nás stále vracajú nohami na zem. A my ich počúvame.