NIE priemernosti

Cieľom vzdelávania nie je priemernosť. Aby všetci robili všetko rovnako, vedeli rovnako a bavilo ich to isté – to už sme tu mali a nefungovalo to. Skutočným cieľom je rozvoj individuálnych schopností. A viete čo je neuveriteľne? Že školy si radšej nevyberú do svojich lavíc deti s veľkými schopnosťami. Pretože s nimi sa cieľ priemernosti dosahuje ťažko. Sú príliš iné a to je vyrušujúce. Tento odpor k inakosti sa však okamžite vytratí, akonáhle človek dosiahne (aj vďaka svojej inakosti) úspech. To už je zrazu „náš“, „máme skvelých vedcov“ alebo „sme hrdí na svojich športovcov“.

Prosím, keď sú tu školy na to, aby vychovávali k priemernosti, nech to robia. Tento systém sa však pasuje za povinný. Hoci existuje legálny spôsob, ako sa mu vyhnúť aspoň na prvom stupni, stále to je len diera v systéme, nie skutočné riešenie. Naše deti musia absolvovať povinnú školskú dochádzku. Napriek tomu, že ich nie len že nerozvíja, ale dokonale ubíja. S prižmúrený okom sa teda môžu vzdelávať doma (ale nech si moc nevyskakujú, veď na skúškach ich zrovnáme!). Na druhom stupni sa už „musia znormalizovať“.

Aby sme si rozumeli, sme vďační za to, že sme našli riešenie. A nájdeme ho aj na druhom stupni. A máme vieru, že to utiahneme, že sa vždy nejak zariadime (rodičia s deťmi na domácom vzdelávaní nedostávajú od štátu ani cent a škola, ktorá ich má zapísaných dostáva len zlomok). Nemôžme sa však tváriť, že tu všetko funguje ako má. Lebo nefunguje. Zodpovedne sa snažíme deti učiť „zapadnúť“ aspoň na chvíľku, trénujeme ich ako opice, aby sa tvárili, že „pasujú“. Áno, aj to je nutné, občas sa prispôsobiť, skloniť hlavu. Ale toto „kašírovanie“ reailty predsa nemôže byť vzdelávací systém! V hodnotení vzdelávacieho systému sú naše deti nedostatočné, pretože nie sú priemerné. To, že sú intelektuálne nadpriemerné sa nazýva handicapom. To, že sú osobnostne iné sa nazýva nevychovanosťou. A takto sa učia mať dve tváre – tú oficiálnu, „pred tetami“ a tú svoju.

Adamko ovláda matematické operácie, o ktorých sa deťom ani nesníva, dokáže úžasne tvorivo uvažovať o realite, bez predsudkov. Je úprimný, taký aký je a má neskutočne dobré srdce. Otis má v sebe obrovskú vôľu, sústredenie, hĺbku poznania vecí, o ktoré sa zaujíma. Je férový a miluje slobodu, pohyb, prírodu. Váži si život každého drobného živočícha, či rastlinky. Obaja vyžadujú zmysluplnosť a predpokladajú, že svet je dobrý. Zlo ich paralyzuje. Ako inak im však tento systém vysvetliť, ako zlo? Je to hra? Ale veď nie je férová! Je to povinnosť? Ale veď nie je zmysluplná! 

Kým sú malí, ich kontakt so vzdelávacím systémom minimalizujeme. Smiešne, nie? Veď obaja sú na svoj vek veľmi vzdelaní.