Naša každodennosť, to najviac čo máme

Pozrime sa spolu na to, čo všetci považujeme za všedné, bežné a možno často málo významné – každodennosť – teda dni, ktoré sa často odohrávajú podľa rovnakého vzoru či zvyku, dni na ktoré nemáme veľké nároky. Plynú jeden za druhým a nenápadne tvoria naše životy. Aká je pre nás ich skutočná hodnota? Ako ich trávime? Je správanie podľa zvyku, či obyčaju vždy to najlepšie, čo môžme urobiť? Prospieva všetkým rovnaká miera rutiny?

Ľudia vyhľadávajú osvedčené spôsoby života, v mnohom opakujú, čo robili ich predkovia. Žijú podobne ako aj ich susedia, či kolegovia. Denne opakujú tie isté úkony, vybočenie z rutiny si dávajú ako darček, niečo čo okorení ich život. Pracovné dni aj dni sviatkov majú daný vzor (ako sa čo má, ako sa čo zvykne). Nie je to nepochopiteľné, či nezmyselné. Mnohé je už vyskúšané, a v tom, čo dobre funguje sa predsa pokračuje. Opakovanie toho, čo funguje poskytuje ľuďom kontinuitu s minulosťou a predkami (tradície a zvyky), ale aj spolupatričnosť s inými ľuďmi okolo nich, tu a teraz. Nikto nechce byť sám, vyčlenený zo sociálneho sveta (to je predsa ten najväčší trest – vyhnanstvo na okraji).

Rutina a ritualizované činnosti v každodennosti nám pomáhajú cítiť sa v bezpečí, v jasne ohraničenom svete. Opakované správanie, jednotný životný štýl navyše ľuďom odľahčuje, poskytuje úľavu. Stačí urobiť, čo vždy a všetko je v poriadku – „tak sa to robí“ alebo „tak to všetci robia“. Veď ako by to vyzeralo, keby sme sa o všetkom rozhodovali stále odznova, keby sme všetko stále dokola prehodnocovali, rozkladali, znovu skladali, odmietali a prijímali, stavali nanovo, keby sme každý deň žili bez stabilných bodov rutiny či iných pomocných rituálov… VITAJTE U NÁS!

Kristína: „Potrebujeme našu každodennosť meniť a prehodnocovať, čokoľvek, čo sa ustáli sa čoskoro zmení. V niečom je to prekliatie, v niečom dar. Uvedomili sme si, že práve tá obyčajná, všedná každodennosť je to najhmatateľnejšie, čo máme. Je to 24 hodín, ktoré máme ako tak v moci. A je na nás, aký zmysel tým hodinám dáme, ako si tento najbližší deň vyskladáme „namieru“. Naše dni sú maximálne rôznorodé. Tá sloboda vie byť úžasne obohacujúca, ale aj silno záťažová. Nemáme žiadne odobrenie, zvyklosť, ustálený vzor, ktorý by nám odľahčil – každý deň je novým hľadaním. Nie sme majiteľmi luxusu menom rutina. Je pre nás podozrivá, všetko čo sa opakuje len preto, že sa to opakuje, nám nesedí. Aj preto sa nedá opísať jeden ukážkový deň, pretože taký neexistuje. O našich dňoch však viem s istotou povedať, že sa vždy venujeme tomu, čo má v danom období zmysel a čo nás napĺňa radosťou. A väčšinou sme spolu, my traja, pretože nás to spolu baví viac.  Keď Otisa baví téma praveku, ideme všetci spolu do múzea, diskutujeme, hráme sa. Keď máme na stole tvorivé pracovné zadanie, sústredíme sa naň a Otis sa hrá viac samostatne, stále však pri nás. Rovnako tak máme dni, ktoré celé strávime s kamarátmi, spoločnými rozhovormi a hraním. Vstávame okolo 8-9. Od toho momentu je to vždy nová jazda…či ešte zo zalepenými očami vyrazíme za Adamkom, alebo sa budeme motať pri počúvaní audioknihy až do obeda a možno aj po ňom, či sadneme za kompy a objednáme si na obed v rýchlosti pizzu, to všetko zavisí od nás. S odstupom času viem povedať, že sa všetko mixuje v akurátnej miere a netreba si nič vyčítať.“ 

Každodennosť, tie obyčajné dni, v ktoré sa nič zásadné neudeje sú pre nás poklad. Na rozdiel od veľkých plánov, či minulých krívd. Tie sú pre nás dospelých často dobrou ospravedlnenkou, únikom z každodennosti. Lebo dávanie obsahu a radosti obyčajnému dňu vie byť náročná práca. Je pohodlnejšie pustiť opraty a nechať sa riadiť tým, čo sa musí, čo by sme mali, čo od nás iní očakávajú…

Edit: „Je to zároveň tlak, s ktorým si musím poradiť. Lebo zodpovednosť je na nás, nikto sa o rozvoj detí nepostará, nikto nám nenavarí a tak podobne. Často si až spätne uvedomím, že si dávam nereálne ciele, keď chcem, aby každý deň nebol obyčajný. Keď chcem, aby sme stále niečo nové robili, poznávali, cestovali a tak podobne. Každodennosť je predsa na nás, tak si ju musíme spraviť maximálne dobrú, tak aby sme maximálne rozvíjali potenciál. Často sa pristihnem pri tom, že nadhodnocujem svoju rolu, alebo predstavu o tom, čo má ako byť. To čo nám veľmi pomáha je poriadok a jeho udržiavanie. V kuchyni, v skriniach, v účtovníctve… V poslednej dobe sme zásadne zmenili prístup k upratovaniu a uskladňovaniu vecí v byte. Rovnako nám pomáhajú dohody na určitej rutine – kto má ktorú časť dňa pracovnú, kto je s deťmi, pravidelnosť v nákupoch a pod. Veľmi dôležité zistenie pre nás bolo, že my rodičia si v prvom rade musíme tvoriť tú našu vlastnú každodennosť, deti si robia svoju. Nie je to o tom, že my ich manažujeme, my im vytvárame ich čas. Na nás je zodpovednosť za náš čas v prvom rade, a deti sa k nám pridajú.“

Naša spoločná každodennosť má v sebe ukrytú veľkú hodnotu, deti ju často vidia zreteľnejšie ako my. Žijú tu a teraz, naplno sa sústredia na to, čo je, nechcú viac. Nič neplánujú, ani sa nehrabú v minulosti. Vedia, čo prináša radosť a vedia, čo je zmysluplné pre danú chvíľu. Aj preto do života vnášajú len toľko rutiny, či zvykov, koľko im slúži k dobru. A neboja sa to zmeniť.