Február v EPICENTRE alebo o NEŠKOLE

Viete čo? Vo februári sme sa my, ani naše deti nevenovali žiadnej cieľavedomej „školskej“ aktivite, zámernému učeniu, zlepšovaniu „školských“ zručností a schopností. Hoci naše deti si nedajú pokoj, sú príliš zvedavé, aktívne, prirodzene objavujúce, zisťujúce….nedá sa to vypnúť či utlmiť. Nebrzdili sme ich, ale na ich rozvoj sme nijak netlačili. A nič im neušlo. Obyčajne sa snažíme do ich prirodzených hier a záujmov nenápadne integrovať veci, ktoré sú súčasťou výuky v škole. Tento mesiac sme tieto snahy vypustili. Tento oddych potrebovali aj deti, ale aj my. Potrebovali sme slobodu.

Keď má rodič plnú zodpovednosť za vzdelávanie svojho dieťaťa, nechce zlyhať a často je na seba a deti prísnejší, než je potrebné. To je jedno z našich ponaučení. A toto si budeme v ďalšom polroku často opakovať a budeme sa hrať, oddychovať a jašiť sa. Nie že by sme to nerobili aj doteraz. Rozdiel je však v tom, na čo sa zameriavame. Zatiaľ čo v prvom polroku sme sa snažili do hier a každodennosti prepašovať písanie, či počty (samozrejme v kľude a nenásilne), teraz budeme pašovať preliezačky, ihriská, či opekačky. A budeme slobodnejší. 

Čo je krajším prejavom slobody ako voľné maľovanie farbami? Február bol veľmi farebný!

Deti nám dali pomerne jasne najavo, že potrebujú slobodu aj v systéme stretávania sa. Zopakovali sme si jeden z hlavných dôvodov, prečo sme s našimi deťmi na domácom vzdelávaní – našich deťom škodí rutina! Keď do nej zapadnú sú buď príliš posadnutí jej dodržiavaní – nedokážu v nej nájsť ľahkosť, určitú mieru slobody, alebo sú frustrovaní z nezmyselnosti tejto rutiny a radikálne ju odmietajú. A tak sa aj stalo. Čokoľvek, čo sa javilo ako systém, dnes už systém nie je. A oslobodzujúce na tom je to, že my, ich rodičia, sme rovnakí. Stereotyp nás mučí. Náš spôsob života stojí na tom, že sme slobodní. Aj v našej každodennosti. A veríme v prvom rade sami sebe – vieme, že čokoľvek bude treba sa naučíme. Nepotrebujeme na to rutinné opakovanie ničoho.

Ďalší rozmer slobody, ktorý sme si uvedomili a začali sme ním žiť, je sloboda robiť chyby. A nie len nechať deti, nech robia chyby (aj keď nás nutká im neustále radiť a usmerňovať ich, opravovať prekrútené fakty, či chybné výpočty). Ale nechať tie chyby bez opravy. Nestotožňujeme sa s tým, že naše deti musia vedieť bez chyby vypočítať A4 príkladov. Nestotožňujeme sa s tým, že cieľom učenia je robiť veci bez chyby. Podľa nás je cieľ inde.

Chyby sú súčasť života a niekedy sa ukážu práve domnelé chyby ako nové a omnoho účinnejšie riešenia. A ak aj nie, naše deti si svoje chyby uvedomia, skôr či neskôr ich prehodnotia (ak sa týkajú podstatného problému, či riešenia). A zažívajú to ako veľkú vec! Ich vlastný objav. Opakovania jedného vzorca (napr odčítavania) na množstve podobných príkladov nezabezpečí, že deti budú vedieť lepšie odčítavať. Už keď raz pochopili princíp, stačí ho využívať v zmysluplných situáciách v každodennosti. Našou úlohou je inšpirovať a diskutovať, nie byť autoritou správnosti.

Taký bol náš február. Na prvý pohľad necieľavedomí a nesystémový, no pritom zmysluplný a slobodný.