Čo nás za prvý školský rok naučili deti

Radi sa s vami podelíme o to, čo sa deti naučili počas prvého roku základnej školy. Ubezpečíme vás, že predpísaný rozsah zručností a vedomostí zvládli. A čo viac, naučili sa množstvo nového, nad rámec plánov a zámerov štátneho vzdelávacieho programu. Pre nás však bol prvý rok dôležitý z ešte iného dôvodu. Deti nás naučili niekoľko lekcií o tom, ako sa učiť, ako byť šťastný, a ako sa kamarátiť.

Lekcia 1. Naučili sme sa dôverovať im. Ale tak naozaj. Čím viac dôvery a slobody dáme, tým viac napredujú. Čím menej riadime ich život a vzdelávanie, tým viac robia práve to, čo ich pozitívne rozvíja. Pustenie oprát je niekedy ťažké. Učíme sa to. Ten skok do neznáma u nás ale spôsobuje zázraky.

Tento krok sme neurobili vďaka tomu, že super napredovali. Urobili sme ho práve vtedy, keď napredovať prestali. Napriek tomu, že sme sa snažili o nenásilný prístup a učenie sa hrou, dospeli sme do štádia, kedy Adamko prestal javiť záujem o knihy, čítanie a učenie sa – prestal sa pýtať. Otis sa zablokoval v písaní, aj kreslení. Bývali to jeho milované činnosti, slobodné, samostatné, hravé a tvorivé. V priebehu pol roka bolo po nich. Nepredstavujte si, že sme nad nimi stáli s bičom, a preto stratili chuť, radosť a záujem. Bolo to iba to nenápadné riadenie ich poznávania sveta, čo ich postupne zastavilo.

Baví nás potichu sledovať ich voľnú hru.

Keď prvák prestane písať alebo čítať, napadne vám zaviesť režim, nútiť či hľadať cesty ako mu túto potrebnú zručnosť zdokonaľovať. Naše deti sú radikálne. Keď sa uzavrú, tak úplne. Režim alebo akýkoľvek, hoc aj nenápadný tlak ich zastavuje a vracia späť k správaniu, ktoré nikomu neprospieva. A tak nás naučili, že pre ich dobro netreba robiť NIČ. Cestu si hľadajú sami a všetko zvládnu.

U nás funguje cesta dôvery, pozornosti a lásky. Naše deti vnímame, odpovedáme, keď sa pýtajú. Nehovoríme im čo sa majú učiť. Ani im nič nenápadne nepodsúvame. Nepýtame sa, čo vedia a nevedia. Nepoučujeme ich, nestanovujeme im režim (samozrejme denný režim nevyhnutný pre ich zdravie stanovený majú), úlohy ani témy záujmu. Verte či nie, bez týchto vstupov napredujú mega rýchlo, s radosťou samostatne čítajú, píšu, kreslia a počítajú. A čo viac, s radosťou sa kamarátia, budujú si fungujúce vzťahy.   

Lekcia 2. Naučili sme sa nenegovať ich. Naše okolie nás hodnotí a spochybňuje, neprejde deň, aby nám niekto nekomentoval výchovu. Namiesto toho, aby sme sa obracali proti svojim deťom, sme sa rozhodli radšej vypúšťať reakcie okolia. Zažívame rôzne vypäté situácie – či už deti neprijímajú pravidlá, alebo sa zľaknú, nezvládajú hluk, či nedostatok vzduchu, zavalí ich hnev a frustrácia … sme tam pre nich a v prvom rade im dávame pochopenie. Pár minút je dôležité to, ako sa cítia, a ako situáciu v danej chvíli vnímajú. 

Akonáhle ich chceme v tej chvíli vylepšiť, poučiť, či inak prevychovať, je to cesta k uzavretiu sa, zúfalstvu z nepochopenia, a odmietnutiu sveta okolo seba. Jediné, čoho tým dosiahneme je, že chlapci sa začnú správať deštruktívne. Keď sa neskôr v pokoji rozprávame, chlapci vedia čo je správne, a často si vyčítajú, že v danej situácii nevedia inak. Porovnávajú sa s inými deťmi a cítia sa nedostatoční.

Pravidlá vznikajú a zanikajú, pri každej hre.

Pravidlám nevyhnutným k spokojnému životu v spoločnosti sa učia. Rovnako ako my, ich rodiča, majú však plné právo vytvárať svoj svet a meniť svet okolo seba, aj spochybňovať jeho pravidlá. Rovnako ako my vyžadujú rešpekt a vypočutie zo stany tých druhých. S nim sa totiž dá dohodnúť. Ale nič im neprikážete.  

Lekcia 3. Naučili nás byť sami k sebe vnímaví. Vyrastali sme v období, kedy bolo často cieľom výchovy zavďačiť sa ostatným, splniť očakávania iných, páčiť sa. Cieľom vzdelávania bola pochvala, či diplom. Len málo sme sa naučili o tom, ako byť naozaj sám sebou. Ako nájsť kto sme a čo nás baví. Ako povedať nie tomu, čo nám nevyhovuje, či pôsobí bolesť. Ako sa meniť a rozvíjať, nefixovať sa na plány. Je rozdiel medzi sebeckosťou a rešpektovaním seba. A vďaka deťom sme vykročili na cestu k sebe. Každý deň môžme využiť zmysluplne a s radosťou, nemusíme si na seba brať viac, než unesieme. Nie je to nemožné, ide to, keď chceme.

Takto dnes tvoríme EPICENTRUM. Sieť rodín, ktoré pristupujú k deťom s dôverou, dávajú im slobodu, čerstvý vzduch, pochopenie a pomoc pri hľadaní odpovedí.  Inakosť našich detí nám ukazuje cestu k dobrému životu. Nie je to klišé, funguje to 🙂